A čo bolo ďalej ?

Sneží ...

Sneh vo mne vyvoláva spontánnu radosť. Teším sa ako malé dieťa a vôbec mi nevadí fakt, že mám len poltopánky, takže keď pôjdem domov z práce, najskôr budem mať mokré ponožky ... čo už.

Dokonca mi ani nevadí, že som v práci. Oproti mne "cez uličku" sedia ľudia v kaviarni a mám možnosť ich pozorovať ... Sú tu rodinky s deťmi, mladý ľudia popíjajúci kafé a aj jednotlivci so zasnenými očami.

Mám to presne zmapované ... len chýba mi tam jeden človek... Zvykla som si, že tam občas sedí a hľadí uprene na predajňu. Už dlho tu nebol ... má to však istú výhodu ... Akonáhle si tam totiž sadne a ja ho zaregistrujem .... tak znervózniem. Správam sa úplne neprirodzene ... akoby som to ani ja nebola :-)

Je pravda, že ho už poznám, boli sme spolu na káve ... a nič medzi nami nemôže byť /ženatý/ ... no aj tak ma teší jeho prítomnosť. Vyvoláva to vo mne krásny pocit, že som žiadaná ... že ma niekto o mňa záujem ... že sa mu páčim ... že keby ... tak aj tak nič.

Je tu jedna vec ... taká malá škvrnka na celkom pohodovom dni ... p.Božský si číta môj výtvor ... to čo som napísala kedysi na Blog-u. Je tam toho veľa ... je to úprimné ... je to s gramatickými chybami ... je to také ... ako som to cítila ... aké mi to vtedy pripadalo ... Takže ... nemala by som byť nervózna ... mala by som byť v pohode ... veď za svoje názory by sme sa predsa hanbiť nemali ...

No ... je to také ako keď sa niekomu úplne otvoríte ... a s otvoreným náručím, bez akéhokoľvek krytia čakáte ... či Vám vrazia nôž ... alebo Vás objímu.