A čo bolo ďalej ?

Viac menej z donútenia som išla na jednu rodinnú oslavu.

Už keď som sa musela vrátiť po pol hodine cesty pre peniaze, ktoré zabudol krstny, mohlo mi byť jasné, že tento výlet nebude bohviečo.

Neter sedela vzadu a krstný driemal vedľa mňa.

Celkom fajn atmosféra v aute. Malá mi štebotala a ja som jej vysvetlovala radosti a strasti života. Občas zahlásila, že mám ísť takou a takou rýchlosťou, lebo ona to vidí na tabuli. Zvažovala či niekde neuvidí náhodou medveďa, srnku ... alebo len veveričku ... a veľmi sa jej chcelo spievať.

Ja som mala chuť na kávu a chcela som mať oslavu už za sebou. I keď predstava dobrého jedla mi predsalen vháňala úsmev na pery.

Zorka, čo je toto za značka?

to je prudká zákruta miláčik .. odpovedala som jej a pribrzdila som, lebo som videla auto, ktoré sa blížilo.

Ja som to auto videla ... ono mňa nie. Bližil sa oproti mne, vysokou rýchlosťou a mne jediné čo prebleskovalo hlavou bolo : zmestíme sa? nabúrame? vidí ma? prečo nespomalí? čo mám urobiť?

Urobila som jediné čo ma napadlo. Strhla som volant a vpálila som do zvodidiel ...

"Čo sa stalo?" spýtal sa už zobudený krstný.

"No nič nabúrali sme" povedala som naštvato a pri prvej možnej príležitosti som to odparkovala.

Vyletela som z auta a rozplakala som sa ako malé dieťa pri pohľade na oškreté auto ... a pri spomienke a strieborné auto rútiace sa oproti mne ..

Ja viem, že som sa vyhla čelnej zrážke ... viem, že sa nikomu nič nestalo ... a môžem byť za to len a len rada ... no neskutočne ma štve, že ten človek ušiel ... že ani nezistil, či sme OK ... len sa veselo a rýchlo rútil ďalej.